Březen 2011

Vlak 1.časť

23. března 2011 v 19:12 | Nessa |  Poviedky
Prinášam vám prvú časť z poviedky Vlak. Dúfam, že vás tá dĺžka neodradila od čítania.

Volám sa Frank a pred pár rokmi som sa rozhodol po dlhom čase aspoň na chvíľu opustiť rýchlo sa rozvíjajúce mestečko a vrátiť sa do mojich mladých čias. Cítil som, že tento svet ani to miesto na ktorom som žil mi už nepatrí .Samí mladí ľudia, nové tváre, moderná autá, cítil som sa stratený. Nastúpil som do vlaku a chcel som ísť navštíviť vzdialené lesy, ktoré boli súčasťou môjho života. Aj keď som ich neskôr opustil, vždy som ich z môjho nového domova videl črtať sa za skoro nepriehľadnou hmlou. Chcel som sa pozrieť, či stromy, ktoré rástli spolu so mnou, teraz dohnal čas a oni sa pomaly klaňajú Slnku tak ako ja. Bol som už starý, ale zacnelo sa mi po domove, tak som nastúpil. Moju cestu som si naplánoval veľmi dobre, vlak vezúci ma za mojimi spomienkami ma mal viesť cestami k horám, kde som kedysi býval. Avšak, naša vlastná cesta je veľmi kľukatá a zradná a veľmi často aj prekvapivá nadnesená iróniou. Keď niečo naozaj nečakáte tak to jednoducho príde a to bol aj môj prípad. Sedel som vo vlaku pri okne a sám. Vedľa mňa boli voľné ďalšie tri miesta, pozeral som sa na celkom novú krajinu a v tom to prišlo. Koniec cesty. Tak čo poviete, asi má Boh zmysel pre humor. Od mojich šesťdesiatich rokov sa v mojom živote neudialo nič výnimočné a raz odídem na chvíľu z domu a prvé čo ma stretne je smrť. Ani som si nestihol poriadne zaspomínať.
Som tu, uväznený v tomto vlaku, v tomto vagóne a na tomto mieste. Denne pozorujem ľudí, ktorý si prídu sadnúť na moje miesto. Už som ich tu videl vyše sto, niektorý sa vrátia, iných už asi nikdy neuvidím. Poznám ľudské tváre, poznám ľudí a čo je najzvláštnejšie poznám ich život. Bol to dar od Boha, ktorý si veľmi cením, pretože som vďaka tomu zistil, že môj život bol krásny a že som neprišiel na svet zbytočne. Určite som jeden z mála, ktorý pozná príbehy ľudí a to je povzbudivé. Niektoré príbehy sú naozaj zaujímavé a dojemné avšak mňa najviac uchvátili traja ľudia. Presnejšie privábili ma svojou nevedomosťou.
Na moje miesto, teda k oknu sa posadila staršia pani, ktorá mohla mať asi toľko rokov ako ja, za môjho žitia. Sadala si pomaly a bola udychčaná. Zdala sa mi trochu nemotorná, ale to u nás, starých ľuďoch už tak býva.
Hneď po nej prišlo mladé dievča, ktoré si bez slov prisadlo na miesto od uličky. Mohlo mať tak šestnásť rokov a v ušiach malo tie veci, čo teraz tak všetci obľubujú a nohou si búchalo do rytmu. Nemôžem povedať, že by bolo drzé, ale sedeli tu aj slušnejší mladí ľudia. Nuž, žijete v divnej dobe.
Posledný prišiel pán v stredných rokoch. Slušne sa spýtal, či si môže prisadnúť a to mladé dievča prikývlo hlavou. Posadil sa oproti nej , vedľa staršej pani. Vyzeral veľmi slušne a v rukách držal noviny, onedlho si z nich začal čítať. Vlak sa pohol a už si nikto neprisadol.
Tá spomínaná nevedomosť ma u ľudí veľmi fascinuje. Ani by ste neverili ako je svet posplietaný. No ľudia sú nevedomí nevedome, ak viete ako to myslím. Začneme tou staršou pani, ktorá je pre tento príbeh veľmi dôležitá. Písal sa rok 1971. Issa, staršia pani, vtedy ako devätnásť ročná plánovala útek z domu so svojou láskou. Nemohli sa vziať, tak sa rozhodli, že spolu utečú a domov sa už nikdy nevrátia. Ach, keď sa spojí mladé myslenie a láska vznikne naivné pobláznenie. Ako mi to len chýba. Rozhodli sa odísť a nikto im v tom nemohol zabrániť. Rozhodli sa, že odcestujú, čo najďalej, aby ich nikto nenašiel, no s takou mierou, aby im vyšli peniaze aj pre založenie rodiny. Mali sa stretnúť na železničnom nástupišti, kde mali spolu nastúpiť do vlaku a odísť z tejto krajiny do krajšej prímorskej. Mali kúpené dva drahé lístky, na ktoré si veľmi dlho šetrili. Vlak odchádzal skoro ráno o tretej hodine, aspoň sa im dobre unikalo z domu, keďže ešte bola tma. Lístky boli určené len pre tento vlak, ktorý zastavoval na stanici len párkrát do roka, kedy vysadil vtedajších turistov a ani sa poriadne nezastavil a už ľudia z vlaku mávali ľuďom, stojacim na nástupišti. Ich plán však bol utiecť bez toho, aby si to niekto všimol. Issa pripravená ísť za novým životom vyšla v to skoré ráno z domu. Stieklo je pár sĺz po tvári, ktoré nijak neovplyvnili jej rozhodnutie. Mala pol hodiny na to, aby prešla cez most, na dlhú ulicu a potom odbočila pri veľkom dube na krátky chodník vedúci ku kostolu, potom musela odbočiť smerom k lesu a tajnou tmavou cestou prísť z druhej strany na železničnú stanicu. Určite sa cítila veľmi vzrušená a asi aj znepokojená, keď sa posledný krát otočila a pozrela na svoj domov. Potom vyšla na most, no uvidela známych ľudí z mesta ako pokrikujú akési meno a niekoho hľadajú. Videla zúfalo plačúcu ženu a niekoľko znepokojených ľudí. Issa nespanikárila, pokojne sa pobrala ďalej. V tom sa jej akýsi muž spýtal, či nevidela chlapca menom Karl, vraj sa stratil a nemôžu ho nájsť. Issa roztržito odpovedala, a utekala ďalej. Určite sa bála, že ju niekto začne spovedať, kam ide s kufrom. Nič také sa však nedialo, pretože tí ľudia mali dosť iných starostí spojených s tým hľadaním. Issa nakoniec prišla až k lesu a vstúpila na temnú cestu. Určite mala strach. Išla veľmi potichu ale robila dlhé kroky, pretože sa ponáhľala. V tom tichu začula chrapľavý studený výdych niekde medzi stromami. Zabudol som vám spomenúť , že v tom období, keď sa Issa chystala utiecť bola tuhá zima. Veď aj tí turisti z toho vlaku sa vtedy neprišli opaľovať, ale prišli kvôli zasneženým horám. Issa sa veľmi naľakala no nedalo jej to a išla sa pozrieť, čo mohlo vydať ten zvuk. Neodbočila by z cesty ak by si nebola istá, že ten výdych patril človeku. Pozrela sa bližšie a uvidela na zemi ležať chlapca, ktorý mal krvavú ranu na kolene. Bol celý omrznutý a veľmi ťažko dýchal. Hneď zistila, že je to ten chlapec, ktorého všetci hľadajú. Nevedela čo má urobiť, ak by ho tam nechala zomrel by a ona by stihla vlak mieriaci za krajším životom so svojou láskou, no utápala by sa v temných myšlienkach, aký je človek, že nechala zomrieť dieťa. Rozhodla sa, že dieťa prikryje a bude utekať po pomoc. Najprv rozmýšľala, že ho zoberie na ruky, ale veľmi ťažko by sa jej s ním utekalo a ešte by ho aj mohla viac zraniť. Upokojila ho a chytro bežala po pomoc s nádejou, že zachráni mladého chlapca, ale aj že stihne vlak. Issa urobila veľkú vec, keď obetovala svoj šťastne naplánovaný život za život malého dieťaťa. Kým prišla na stanicu vlak bol preč a čo bolo ešte horšie, odišiel aj jej milý. Márne ho Issa hľadala, sklamanie v človeka ktorého nadovšetko milovala ju poznačilo na toľko, že navždy presala veriť ľuďom. Podotýkam, že svoju lásku z mladosti už nikdy nestretla a ja neviem, či ten človek ešte vôbec žije.

Vlak

20. března 2011 v 19:38 | Nessa |  Poviedky
Najprv začnem tým, o čom teraz všetci hovoria, tým pádom to nebudem veľmi naťahovať, aj tak všetci viete o čom hovorím. Nemôžem uveriť, že som sa dočkala týchto dní a zajtra sa začne natáčať. Je to úžasná správa a ja sa veľmi teším na toto obdobie, kedy budeme obohatení o rôzne novinky z natáčania Hobita. Je to naozaj skvelé, pretože teraz sa vlastne každým dňom budeme približovať k samotnému filmu. Prepásla som natáčanie Pána prsteňov, takže je skvelé vnímať niečo takéto. Teraz som si spomenula na petíciu putujúcu k Petrovi Jacksonovi :) Ach, to boli časy. :)


(Túto fotografiu som vytvorila, keď som bola v jeden slenčný februárový deň na prechádzke s mojím psom.)

Prejdem k samotnému nadpisu článku. Mám pre vás ďalšiu tvorbu z mojej pisárskej dielne. Snáď som aspoň niektorých potešila. Viete ako málo stačí k námetu poviedky? Padajúci dážď, pocit bezpečia pred ním vo vlaku, vyčistené myšlienky a ticho v hlave. Ešte by som pridala pár pohľadov na ľudí a už sa vám črtá v hlave pár nápadov, ktoré by bol hriech nechať len tak ležať niekde v kúte mysli. Mala som naplánované, že to bude len poviedka na jednu stranu, ale bohužiaľ som sa nechala uniesť predstavivosťou a už vznikli strany dve a to ešte stále niesom na konci. Musím sa prehrabať v kalenádri a nájsť správne mená, ktoré by sa hodili postavám. Vlastne musím dovymýšľať ešte jednu časť, som zvedavá kam až zájdem, pretože zatiaľ nemám poriadnu predstavu, čo bude ďalej. Neviem, či nechám jednej postave priestor, pretože ma nič spojené s ňou nenapadá. No, nechám sa aj ja prekvapiť. Na prvú časť sa môžete tešiť už tento týždeň, dúfam, že sa vám to bude páčiť.

Môj príbeh

20. března 2011 v 18:59 | Nessa |  Poviedky

Cesta životom

6. března 2011 v 18:35 | Nessa |  Z mojej tvorby
Dnes by som vám chcela ukázať jednu školskú prácu, ktorú som napísala za účelom pomôcť mojej kamarátke. Takže, kto by mal chuť si po dhlom čase opäť prečítať jednu z mojich prác? :)

Niekto na začiatku tohto všetkého rozhodol, že ľudská bytosť pocíti lásku a šťastie. Spozná priateľstvo, smútok aj sklamanie. Rozhodol sa, že každá cesta sa raz skončí, či už bude príliš kľukatá a hrboľatá, alebo príliš krátka a ľahká, každý človek príde k svojmu cieľu a jeho hodiny života sa nadobro zastavia.
Cesta životom sa začína prvým veľkým krokom, narodením, kedy naša tvár prvýkrát pocíti dotyk tohto sveta. Je to čistá tvár, ktorá nepozná bolesť ani smútok. Ešte nepoznáme pravú podstatu života a nič nás netrápi. Nechávame sa unášať vánkom starostlivosti a lásky svojich blízkych. Až neskôr sa skúšame postaviť na vlastné nohy a robíme ďalšie veľké kroky. Vánok zoslábne a my sa snažíme kráčať po svojej ceste s vlastnými chybami, radosťami a hlavne s vlastnou nekonečnou fantáziou. Detstvo je prekrásna a úžasná časť života, len škoda, že trvá tak krátko. V tom období je všetko oveľa jednoduchšie. Spoznávame priateľstvo a vytvárame si tie najkrajšie spomienky, ktoré si v srdci nesieme po koniec života. O niečo neskôr zisťujeme čo je to láska a zodpovednosť, aj keď ešte nie je až tak veľká. Zdá sa nám, že svet máme ako na dlani, pretože sme tu pomerne krátko na to, aby sme spoznali skutočné a veľké trápenie.

Čiaru mladosti prekročíme v tom okamihu, keď urobíme ďalší významný krok, ktorý poznačí náš život natoľko, že už navždy prestaneme byť zasneným dieťaťom. Môže sa to stať, keď sa naučíme vnímať a správne riešiť problémy. Zistíme, čo je to pravá zodpovednosť, ktorá nás postupne stiahne dolu z oblakov. Môžem smelo povedať, že dospelosť je ťarcha, ktorá sa nám zavesí na srdce a my s ňou musíme chodiť každý deň na našej ceste. Kedy sa dospelosť skončí tak ako mladosť? Myslím, že nikdy, pretože všetko závisí od zodpovednosti, ktorá sa každým dňom stupňuje a vždy tu bude. Či už musíme niesť zodpovednosť za svoje slová či činy vždy nás bude tiahnuť k zemi, ako bremeno na pleciach. V mladosti ju až tak nevnímame a v dospelosti je zodpovednosť najväčšia, preto radšej nikdy nechcem dospieť.

Delavigne raz povedal: "Každý krok v živote je krokom k smrti." súhlasím. Postupne sa blížime ku koncu nášho života. Na tvári, čo bola v mladosti tak čistá a bezstarostná, sa začnú ukazovať vrásky, ktoré vznikli dôsledkom veľkých a významných krokov. Je to obdobie zaslúženého odpočinku. Zdá sa nám, že už vôbec v našej ceste nenapredujeme no stojíme na jednom mieste. Ale to nie je tak. Každým dňom sme bližšie a bližšie ku koncu. Len v starobe, má človek viac času na spomienky, ktoré sa mu uložili do pamäte, počas kráčania. Môže rozmýšľať nad tým, kde urobil v živote chybu, čo by urobil inak, ak by dostal druhú šancu. Nakoniec sa zo všetkým zmieri, pretože nič viac už pre seba urobiť nemôže. Povie si: Dostal som svoju šancu, využil som ju a stálo to za to! Príde krok, ktorým prekročí poslednú čiaru a potom nastane len ticho, ktoré sa mu nedostalo na svojej ceste. Život je dar, ktorý si treba vážiť, pretože ho dostaneme len raz a neexistuje žiadna druhá šanca. Na všetko máme len jeden pokus. Tak choďme po svete, žime a užívajme si dar, ktorý sme dostali.

Dáma vo vode

1. března 2011 v 18:25 | Nessa |  Filmy


Neviem, či ste aj vy sledovali, alebo či vás vôbec zaujíma, odovzdávanie Oskarov. Natalie Portman ma nesklamala, myslela som si, že to tak bude. Colin Firth je dobrý herec, takže určite to bol zaslúžený Oskar. Ako inak! Gratuľujem aj Kráľovej reči za najlepší film. Ešte som ho nevidela, ale už len to ocenenie a Helena Bonhan Carter spolu s Colinom ma prinútia si to pozrieť. Takže sa nesmierne teším nielen na Čiernu labuť, ale aj na Kráľovu reč a aj Sociálnu sieť. Aspoň uvidím, čo sa dialo okolo toho facebooku, ktorý ľudia tak zbožňujú. Odovzdávali sa aj Zlaté maliny a ja som si pri Shyamalanovi, ktorý toto ecenenie získal za Posledného vládcu vetra, spomenula na film, ktorý som sem chcela dať už dlhšiu dobu. Opäť som ho prvýkrát zaregistrovala u niekoho na blogu a odvtedy som ho vždy túžila vidieť, už len kvôli tej krásnej hudbe.
Cez zimné prázdniny to dávali o nejakej jednej hodine po polnoci a ja, keďže som bola zvedavá, čo môže niesť takú krásnu hudbu, vydržalal alebo presnejšie zobudila som sa uprostred noci a pozerala Dámu vo vode. Musím sa priznať, po prvej polhodinke som mala chuť vypnúť tv a ísť spať. Škoda len, že neviem posúdiť, či to bolo z toho, že sa mi chcelo naozaj spať, alebo ma to nebavilo. Ale potom som si určite povedala: Nespi, veď si tento film chcela vidieť, tak pozeraj! Určite to tak bolo :) Dobre, pozerala som ďalej, tento raz bystrejšie, aby som sa nestratila v deji. Pretože potom sa to začalo nejako splietať, začínalo sa niečo diať. No trochu mi vadila tá komplikovanosť deja a postáv. Ale s nadšením som to dopozerala a užívala som si hlavne scénu, kde bola moja najobľúbenejšia skladba zo všetkých :) Začiatok sa mi zdal trocha nudný, ale možno nebol, viete spánok vás ľahko premôže, ale nakoniec sa z toho vykľulo pekné zamotané dielo, ktoré ma bavilo. Takže si s radosťou môžem pripísasť na moje "konto" ďalší pekný film. Tip bol opäť od niektorých z vás, takže vám veľmi pekne ďakujem.

Tu je tá skladba, ktorú tak zbožňujem a vďaka ktorej som si vlastne aj tento film pozrela. Dokonca, pri nej som aj písala poviedku Môj príbeh. Je naozaj krásna, zo začiatku trochu strašideľná ale potom je naozaj príjemná a úžasná.