Květen 2010

Loreena Mckennitt-Emmanuel

27. května 2010 v 20:46 | Nessa |  Ostatné
Ahoj!Hallo!Szervusz!Pozdrawiam!Alebo ešte raz ahoj!Dnes okrem krásnej skladby od Loreeny Mckennitt sa chcem trocha,trošičku rozpísať o zajtrajšom dni.Zajtra idem na medzinárodnú suťaž KBT-Kultúra bez tlmočníka.Stretneme ľudí z iných krajín.Presnejšie  ľudí z Čiech,Maďarska,Poľska a Rakúska no a teda my Slováci.Jedná sa o hercov,k tejto skupine súťažiacich patrím ja,maliarov,hudbníkov či spevákov.Veľmi sa na to teším.Ja viem teda priebeh súťaže len v našej kategórií ale myslím,že som trocha pochopila jej význam.I keď sme ľudia z rôznych krajín a hovoríme rôznymi jazykmi,tak sa jednoducho vieme dorozumieť aj inak.Preto sa tomu hovorí Kultúra bez tlmočníka,čiže nikto nebude nič nikomu prelážať.V divadle sme dostali tému "Chudoba je všade okolo nás.Zmeníme to?"My sme to mali zahrať tak,aby tomu pochopili všetci.Hovoríme takou hatlaninou,ktorej nerozumieme ani my sami.Takže o to viac sa to musí vyhrať a je to o to viac väčšia zábava.Mojou z hlavných úloh je postava Paris Hilton,hrám ju dosť bláznivo.Dúfam,že sa budú smiať,lebo ak nebudem počuť smiech z obecenstva bude to znamenať,že je to skôr trápne ako smiešne.Ale čo už.Nech už bude ako bude:)

Skladba od Loreeny je Emmanuel.Je úžasne naspievaná a robia sa mi pri jej počúvaní zimomriavky.Veľmi sa mi páči!

Nikdy neber rady od svojho strachu

23. května 2010 v 19:31 | Nessa |  Nessa
Ahoj!Konečne vyšlo po upršaných týždňoch slnko.Ja sa tak teším.Som plná energie a pozitívneho elánu.Síce sa mi práve teraz skoro nič nechce robiť,ale hlavné je,že sa usmievam:)Čo sa týka môjho absolvovania,tak to som prešla.Mám z toho obrovskú radosť.Nebolo to až také strašné ako som si myslela.
príroda
Viem,že som blog v poslednom čase zanedbávala a zanedbávala som aj sb,ale budem sa snažiť to teraz napraviť.Chcem urobiť mierne radikálne zmeny na blogu,aj keď neviem,kedy sa na túto strastiplnú cestu vydám:)V každom prípade sa teším na vás:) 

Dnes by som vám chcela ukázať môj sloh,čo som písala na písomné skúšky z absolvovania.
Neviem,či sa vám to bude chcieť čítať,ale keby sa vážne niekto nudil,tak tu je:)

Téma bola Nikdy neber rady od svojho strachu.Je to poviedka a dostala som za ňu jednotku:)
PS:Ospravedlňujem sa za gramatické chyby.(Toto je ešte tá neopravená časť.)


Nikdy neber rady od svojho strahu

Klára je moja najlepšia kamarátka.Neviem kedy presne sa naše
kamarátstvo prehĺbilo natoľko,aby sa mohlo nazývať tým
najlepším.Možno sa to stalo ešte v škôlke,kde sa mi prihovorila
ako prvá a ako prvá sa so mnou začala hrať.Práve v škôlke
vznikajú tie najkrajšie a najdlhšie pretrvávajúce,a dá sa
povedať,že večné kamarátstva.Takže už ako malé dieťa som
cítila,že som na tomto veľkom svete našla spriaznenú dušu.Prvý
človek,čo so mnou sedel v školskej lavici bola Klára.Prvý človek,s
ktorým som zdielala spoločné záujmy bola Klára.A bola taktiež
svedkom mojej nekonečnej fantázie.Zatiahla som ju do sveta víl,drakov
a hovoriacich stromov.Ona si so mnou prežila všetko.Snažila sa ma
držať na zemi,keď som lietala niekde v oblakoch.S Klárou sme boli
ako jedna.Poznali sme sa tak dlho,že sme už pomaly vedeli to,čo si
myslí tá druhá.
Lenže keď nás detstvo začalo pomaly opúšťať a my sme
dospievali,už nám fantázia nebola dobrá.Tu práve začala
prevládať pani závisť.V niektorých veciach sme sa
líšili.Zatiaľ,čo ja som mala len matku ona mala oboch
rodičov,takže mala väčšie možnosti.Čiže stále to bolo:Mama,
pozri aké ma Klárka krásne topánky.Mama,nekúpiš mi takú tašku
akú má Klára?.My sme si z toho,čo mala ona,nemohli nič dovoliť.No
ja ,mladé a hlúpe, dievča som to nemohla pochopiť.Ale to,čo som jej
najviac závidela bol jej mobil.Bol veľmi elegantý a štýlový.Po
takom mobile túžilo nejedno dievča.Niektoré deti sa museli
uspokojiť s tým čo mali,iným ho rodičia kúpili.Ja som len potichu
mohla závidieť Klárke,že je dieťa šťasteny.
V jedno krásne slnečné poobedie sme sa spolu s Klárou vybrali na
prechádzku do lesa.Bolo to cez letné prázdniny,takže sme nemali
skoro žiadne povinosti.
Bola to úžasná prechádzka.V korunách stromov,ktoré bránili
slnečným lúčom preniknúť na zem,šťebotali vtáčiky.Príjemne
chladivý vánok roznášal vôňu kvetov po celom lese a zároveň sa
pohrával s pramienkami našich vlasov.Kráčali sme po dobre
vyšľapanej cestičke.Rad stromov sa rozprestrel ako krídla,práve
vzlietajúceho motýľa a pred nami sa zjavila prestrofarebná
lúka.Rozbehli sme sa po nej,každá iným smerom.Stretli sme sa na jej
konci,kde sa malý potôčik skrýval pred korunami stromov,ktorými
začínal ďaľší les.Sadli sme si na studenú trávu,vyzuli si
topánky a začali sme si močiť nohy v potoku.Voda bola studená ako
ľad,ale príjemne nás osviežila,pretože slnečné lúče sa tento
raz k nám dostali.
,,Elenka,musím ti niečo dôležité povedať."ozvala sa Klára.
,,No tak hovor.Deje sa niečo vážne?"spýtala som sa jej.
,,Dalo by sa povedať,že aj áno."hovorila veľmi nepresvedčivo.
V tom nás vyrušil jeleň,ktorý sa akiste chcel ísť pásť na
lúku.Lenže my sme mu zatarasili vchod a inkašie sa na ňu dostať
nedalo,pretože potok tiekol po celom kraji lesa,kde sa rozširoval.A
jediné miesto,kde by sa dal preskočiť bolo to,kde sme mali ponorené
nohy.Jeleň sa vyplašil a utiekol späť do lesa.
,,Ktovie,aké zviera ešte dnes uvidíme.Tento jeleň mal krásne
parohy.Škoda,že utiekol."povedala som.Klára sa pousmiala.
,,Rada by som pokračovala dalej." povedala a vytiahla si nohy z vody
,,Môj otec dostal novú prácu."V tom zazvonil Kláre telefón.Keď
ukončila hovor trocha zosmutnela a rozčúlene hodila telefón do
trávy.
,,Musím ísť domov.Mama mi volala,že sa mám ísť pobaliť."Ja som
ju vtedy veľmi nevnímala,zaujal ma jej mobil,ktorý ležal v
tráve.Všimne si ho,nevšimne?Vravela som si.Zabudne ho tu,nezabudne?
,,Ideš so mnou domov,alebo ostaneš tu?"vyrušila ma z myšlienok
Klára.
,,Idem s tebou po koniec lúky a potom sa vrátim sem.Toto miesto sa mi
zapáčilo."
,,Tak dobre.Aspoň ti môžem dopovedať to,čo som nestihla."
Srdce mi plesalo.Vybrali sme sa na lúku,no Klára už bez svojho
mobilu.Mala som to perfektne premyslené.Vrátim sa poň sama a chvíľu
si ho môžem zblízka poobzerať.A než Klára zistí,že ho stratila
vrátim jej ho.
,,Ako som ti už vravela,môj otec dostal novú prácu."pokračovala.
,,To je úžasná správa."
,,Isteže je,ale nie pre všetkých.Tá práca je na druhom konci tejto
krajiny.A mi o tri dni odtiaľto odchádzame.Kúpili sme krásny dom v
malej dedinke,ktorý má úžasný výhľad na hory.Otec to odtiaľ
nebude mať ďaleko k tej práci.Aj sa trocha teším.Veď vieš,ako
milujem hory."zachraňovala situáciu.
,,No tak počkaj chvíľu.Vy sa sťahujete?"pozerala som na ňu s
vyvalenými očami.
,,Ano.Sem sa už nevrátime,nemáme tu nikde žiadnu rodinu.Pýtala som
sa mamy,či ťa môžem prísť niekedy navštíviť,ale je to veľmi
ďaleká cesta."Klára zosmutnela a pohľad jej padol na zem.
,,Prečo mi to ale hovoríš tak neskoro? "
,,Ja neviem.Jednoducho som nechcela aby si bola už tak skoro
smutná."ostalo ticho. ,,Elenka,nevidela si môj telefón?"Opýtala sa
zhrozene Klára.Ale nie,teraz jej musím povedať,kde ho nechala.To
snáď nie je ani možné.Prečo sa mne v mojich plánoch
nedarí,vravela som si.
"Nevidela som ho."povedala som jej rozpačito.
"Ale veď som s ním telefonovala,musel ostať pri tom potoku.Elenka,ja
už musím ísť domov a ty keďže tam zasa ideš mohla by si ho
pohľadať.Potom,ked ho nájdeš,prines mi ho domov,prosím!"vyhlásila
Klára.Srdce mi opäť plesalo.Takže predsa len si ho môžem
poobzerať.Vrátila som sa späť a on tam stále ležal.Bol trocha
špinavý.Ostala som chvíľu pri potoku a potom som sa pobrala domov.V
ruke som držala telefón,ktorý som vždy chcela.Rozhodla som sa,že
jej ho vrátim až na druhý deň.Nohy ma od tej prechádzky veľmi
boleli a ja som bola rada,že som doma.Na druhý deň ráno už Klára
netrpezlivo čakala u nás v kuchyni,kým sa prebudím."Našla si
ho?"vyhŕkla na mňa hneď ako som vstúpila do miestnoti.Chvíľu som
rozmýšľala,čo jej povedať.Nakoniec som sa rozhodla,že Kláru ešte
jeden deň potrápim.
"Nebol tam.Musel ti vypadnúť niekde inde."
"Vylúčené."rozčúlila sa.Do očí sa jej vtlačili slzy a rozbehla
sa von."Musí tam byť.Idem ho pohľadať!"
Zmocnil sa ma chlad.Asi by som jej ho už mala vrátiť.Veď to ani nie
je môj telefón.Určite je veľmi cenný a doma bude mať kvôli tomu
problémy.Musím jej ho dať.
Išla som sa rýhlo obliecť aby Klára nemerala takú dlhú
cestu.Lenže ja som ju dohonila až pri tom potoku.Klára tam
plakala.Vytiahla som mobil z vrecka a chcela som ho hodiť na zem,lenže
ona sa v tom otočila.Div,že ho nezbadala.Nestihla som ho
odhodiť,takže som ho držala za chrbtom.
Klára sa zdvihla a oprela sa o mňa.
"Poď domov.To nemá cenu.Musím povedať rodičom pravdu.Som
nešikovná a stratila som ho."
"Neplač.My ho nájdeme."No nenašli sme nič,pretože mne sa už
nenaskytla príležitosť niekde ho hodiť.Odprevadila som ju až k jej
domu.Klára ma tam silno objala a povedala "Budeš mi chýbať."
Nechápala som,prečo to hovorí.Ale vtedy som nad tým veľmi
nerozmýšľala.Zapodievala som sa otázkami:Čo urobiť s jej
telefónom?Ako jej ho mám teraz vrátiť?
Prepánajána,ja som tak hlúpa.Načo si ho brala
domov,Elena?Načo?Nadávala som si.Ako sa jej len teraz pozriem do
očí?Čoho si sa tak bála,že si jej ho nevrátila?Že ti vynadá?No a
čo.Namiesto toho sa z teba stal klamár.Elena,Elena...Ty si ani na svet
nemala chodiť.Vyhŕkli mi slzy.Musím jej ho vrátiť hneď teraz!A to
ja musím s pravdou von.Idem k nej!V tom som sa otočila k ich domu a
potom som sa rýchlo pretočila na späť.Ja to nedokážem.Nie som
natoľko statočná aby som jej povedala pravdu.Som zbabelec.Teraz idem
domov a zajtra snáď nazbieram dostatok odvahy na to,aby som sa jej
ospravedlnila.Ten telefón som znenávidela.
Celý zbytok dňa nebolo so mnou reči.Veľmi som sa trápila a
najradšej by som vrátila čas a urobila by som všetko inak.
Ďalšie ráno ma zobudil jas slnka,ktorý presvitol až ku mne do
izby.Najradšej by som sa dnes nezobudila.vravela som si.Ale keď jej ho
vrátim,všetko bude lepšie.Zároveň som sa začala povzbudzovať
pozitívnymi myšlienkami.Toto bolo dostatočné poučenie na to,ako som
márnotratná.A taktiež som zistila,že som poriadny zbabelec.
Ako som sa približovala k ich domu mala som väčší a väčší
strach.No nemienila som cúvnuť.Okná v dome boli pozastierané bielymi
plachtami.Pristúpila som k ich dverám a zazvonila som.No nikto mi
neprichádzal otvoriť.V tom som si všimla ako v jednom okne stojí
tabuľa,na ktorej bolo napísane Napredaj.Roztriasli sa mi kolená.
"Ale nie.Veď oni sa dnes sťahujú.Ako som len mohla
zabudnúť."povedala som na hlas.Ich sused,ktorý polieval trávnik na
mňa pozrel a povedal:"Odišli za skorého rána.Tí sa sem už
nevrátia.Škoda!Boli to milí ľudia."
Rozplakala som sa.Tak predsa len sa jej nemusím ospravedlňovať.Už ju
nikdy neuvidím.Ani som sa nestihla rozlúčiť a to len kvôli tomuto
hnusnému mobilu.Kiežby som vtedy nemala strach vrátiť jej ho.Ľudia
robia kvôli strachu veci,za ktoré sa neskôr hanbia tak ako teraz
ja.Všetko mohlo byť inak,len keby som vtedy niekde nabrala aspoň
dúšok odvahy.




Všetkými smermi až sem

14. května 2010 v 18:13 | Nessa |  Nessa
Po týždni som sa tu opäť objavila.Nechcem aby ste si mysleli,že sa to stane tradíciou takto sa tu zjavovať vždy až po týždni.Nie to nie.Ja by som teraz vlastne ani nepísala,pretože by som sem nešla.A tým sem nemyslím na blog ale na notebook a internet.Potrebujem si doplniť nejaké informácie k absolventským skúšam z dramatického odboru.A to je vlastne prameň a dôvod mojej nepítomnosti.Celý týždeň som sa učila na tie skúšky a ešte som to všetko neprebrala.Prešla som od prvých počiatkov divadla cez starovek a stredovek,cez humanizmus a renesanciu až po štvrťku klasicizmu vo Francúzsku.Ešte musím dobrať ostávajúci klasicizmus a romantizmus,čo by som sa veľmi chcela naučiť cez víkend.Takže som skoro prešla všetkými dramatickými smermi.Takto za týždeň vám tu určite budem písať o skúškach a ako som na nich dopadla.Pretože 21.mája (deň skúšok) bude vyvrcholenie mojej prípravy.Som zvedavá ako to dopadne. Takže sa vidíme,pravdepoobne,až za týždeň. Ešte...Ako sa máte vy,priatelia moji?

Chat s Jacksonom a del Torrom

7. května 2010 v 8:37 | Nessa |  Hobit
Som v škole.Naša milá pani učiteľka nám dovolila ísť na pc a ja teraz rozmýšľam,čo si začnem.Patrilo by sa napísať článok.A tak využijem tento voľný čas,ktorého doma veľa nemám,a pripíšem niečo k rubrike Hobbit.
Ani som dlho nehľadala.

Chat s Jacksonom a del Torom
Peter Jackson a Guillermo del Toro vás pozývajú na živé internetové diskusie o Hobbitovi,ktoré sa uskutoční 24.mája (25.mája na Novom Zélande).
Peter a Guillermo radi odpovedia na vaše otázky a vypočujú si vaše poznámky k novému dobrodružstvu v Stredozemi.
Ak sa zaregistrujete získate pravidelné aktualizácie o filmoch.
Ja sa asi nezaregistrujem,lebo by som sa určite nemala ako dorozumieť:)


Hobbit

Zlo vyhráva

2. května 2010 v 10:53 | Nessa |  Blog
Mám zlosť.Som nahnevaná na toto ľudstvo,na tento svet.Práve na takýchto príkladoch vidím,aký sú ľudia zlí.Včera si môj brat vypožičal mamin bicykel,pretože ten jeho,úplne nový,mu niekedy vo vianočnom období ukradli.Vtedy ma to taktiež mrzelo.Ale teraz...Ten mamin bicykel dal včera večer niektorému kamarátovi do dvora a odišli neviem kam.No a ráno sa vrátil bez bicykla.Vraj mu ho znovu ukradli.Mama ho dostala minulý rok na Vianoce a teraz je preč..Ako si niekto môže dovoliť zobrať niečo čo nie je jeho.Ja síce neviem,ako sa to mohlo stať,pretože ten bicykel bol vraj vo dvore.A to mi už na tom vôbec nesedí a nechce sa mi veriť,že by niekto niekomu vošiel do dvora.Keď mu ukradli jeho bicykel,mal ho vonku,takže to bola vlastne chyba môjho brata.A ja mám strach,že o chvíľu ukradnú môjmu bratovi aj jeho auto a že sa nedokáže v budúcnosti uživiť sám,pretože si ničoho nevie vážiť.Bojím sa,že sa mu niečo stane,pretože je tak ľahkomyseľný.Viete,to čo teraz poviem je zlé,ale niekedy si prajem aby som žiadneho brata nemala.On už spôsobil toľko problémov.Celá rodina čaká,kedy sa vschopí a bude rozumný.
Niektorí ľudia si jednoducho nedajú povedať,ako môj brat.Ale ako niekto môže niečo ukradnúť?Preboha,veď ho musí hrýzť svedomie.Taký človek je neohrabaný,nevychovaný,krutý,bezočivý a neľudský zločinec.Kam to táto dnešná civilizácia speje,keď sú niektorí ľudia takí akí sú.
Občas sa mi zdá,že nie vždy vyhrá dobro nad zlom,že sa to už nestrieda.Jednoducho,zlo tu pomaly začína vládnuť silnou rukou.Prajem si,aby som žila v rozprávke!
zlo